Tento príbeh sa začal písať okolo roku 1977, keď ma ako šesťročného chlapca zobral môj otec František do práce na bitúnok v Čadci, ktorý v tom čase patril pod Žilinský mäsokombinát. Vtedy som prvýkrát pričuchol k tomuto remeslu a vedel som, že to bude moje poslanie, koníček, zábava aj práca, taký môj „Mäsiarsky sen“. Ako plynul čas, sen o mäsiarstve ma neopúšťal, až prišiel rok, v ktorom sa bolo potrebné rozhodnúť, čo bude po základnej škole. U mňa bola voľba jasná a jednoduchá, chcel som ísť študovať odbor mäsiar-údenár.

V tej dobe však bol o toto štúdium medzi mladými chlapcami veľký záujem a preto ma ako chlapca z Čadce do ďalekej Nitry neprijali. Bol som nútený hľadať náhradné riešenie, a preto som si zvolil strojársku školu. Po dvoch rokov štúdia však prišla príležitosť prejsť na Strednú školu potravinársku v českom Jeseníku na vysnívaný odbor řeznik-uzenář. Rád som obetoval dva roky štúdia na strojárine. V roku 1986 som nastúpil do prvého ročníka a na novej škole som si začal plniť svoj „mäsiarsky sen“.

Keďže predtým som chodieval s otcom do práce, najskôr len tak pozerať, neskoršie aj s niečím pomôcť, mal som aj ,,nejaké drobné skúsenosti“. Ďalšie znalosti som získaval priamo počas štúdia. Situácia bola v tomto smere pre mňa o to priaznivejšia, že taktiež i otcov brat Ignác bol mäsiar. Pracoval v Ostravskom mäsokombináte Martinov a počas pobytu „v českých zemích“ si ma zobral pod patronát. Popri škole ma začal brávať na domáce zabíjačky, kde ma učil rôzne mäsiarske finty, grify, ktoré sa nie vždy zhodovali s teóriou a praxou, ale práve od toho sú tu tieto ,,staré školy,, ktoré posúvajú mäsiarske remeslo ďalej a celá táto prax mi v konečnom dôsledku uľahčila štúdium v Čechách.

Pedagógovia časom postrehli moje praktické skúsenosti, ktoré som nadobudol so svojím otcom Františkom na čadčianskom bitúnku i od strýka Ignáca pri výrobe domácich špecialít a preto ma po krátkom čase preložili hneď do druhého ročníka. V tejto súvislosti musím tiež spomenúť, že príchod slovenského chlapca do českej školy nebol úplne jednoduchý, ale nikdy som túto zmenu neľutoval. Bol som jediný slovenský študent na českej škole, samozrejme najväčší problém bol spočiatku český jazyk, ale nakoniec som celé štúdium zvládol a v roku 1989 som svoje štúdium na odbore ŘEZNÍK-UZENÁŘ ukončil s prospechom „Prospěl velmi dobře“. Po škole som najskôr pracoval v Ostravskom mäsokombináte v Martinove, a práve tu niekde môžeme hľadať i koniec a zároveň začiatok môjho sna.

Pokračovanie príbehu už onedlho.